Cesta na hranice s Iránom (13)

Autor: Michal Knitl | 19.10.2011 o 12:29 | Karma článku: 3,18 | Prečítané:  651x

Cestou späť do Gorisu sa dívam na nádherné zelené údolia a ďakujem za také krásne stretnutie. Začína ma mrzieť, že som ešte neostal, najmä, keď si uvedomujem, že víza do Iránu mám iba na 30 dní, a tak by bolo najlepšie prekročiť hranicu až na ďalšíc deň, druhého júna, aby mi potom na hranici s Turkmenistanom o mesiac nechýbal jeden deň platnosti.

Po príchode do mesta ma znovu otravuje taxikár a vraví, ako iný včera, že žiadny autobus ku hranici nejde. Ja viem, že je, no idem stopovať. Ani som sa nedostal na koniec mesta a už ma berie kamión. Má so sebou 20 tonový náklad a cesta je kľukatejšia a hornatejšia, ako by som si vo sne pomyslel. Ponúka ma šípkovým džúsom, 70 kilometrov ideme dve a pol hodiny. V Kapane vysadám. „Vyložím náklad a o dve tri hodiny možno pôjdem ďalej. Ak Ťa uvidím na ceste, vezmem Ťa," hovorí. Pred tunelom, kde ma vysadil, ma berú dvaja mladí chalani cez mesto za hlavnú križovatku. Kráčam smerom von z mesta a stopujem už bielovlasého fešáka s malou plešinkou, bordovou košelou a čiernymi nohavicami. Uprostred palubnej dosky má nálepku znaku playboya, stará lada sa mi javí ako brutálne našlapané auto. V dedine fičíme 80 km/h, mimo 90. Plnou rýchlosťou ideme aj 30 cm od hlavy kravy, ktorá sa prechádza po ceste. Plná čiara nie je dôvodom, aby človek nepredbiehal... Predbiehame auto, ktoré ma na karosérii ešte starú nálepku DDR. ˇ

Ďalší menší a rýchly nákladiak ma berie do Meghri, mesta pripomínajúci mi ......kaňon v Maroku. Zelené kopce po prejdení sedla vystriedali suché, s minimom vegerácie. Iba v údoli, to hýrilo zeleňou. V meste mali v minulosti unikátny zavlažovací systém . Pri jednom z prameňov na úpätí kopca stretávam pani. Pýtam sa, či si u nej môžem nechať ruksak a pozrieť si okolie. Keď ma porozumie, pýta sa, či som z Azerbajdžanu. Žeby strach z terorizmu? Po návrate ma sused ponúka čajom. Fajčí na veľkom dvore, pod čerstvo vypranými a sušiacim sa čistým prádlom. Keď navštevujem záchod a vidím okolie, cítim  úplnú biedu, chudobu, špinu. Na terase je hromada, a to vážne, že viac ako 3 nákupné vozíky, prádla. Na konci terasy je búdka. Je to záchod. Žiadna diera, voda, iba dva malé kýbliky, do ktorých... Radšej vydržím, pomyslel som si...

Za mestom, medzi záhradami, nachádzam kľudné, nikým nerušené miesto na stanovanie. Najskôr však príroda volá, až tu zrazu, ani neviem odkiaľ sa berie, ma dedko načapal priamo pri veľkej... Tak veru, tu stanovať nebudem. Pomerne rýchlo sa dostávam na hranicu, kde pár hodín čakám na polnoc, na prekročenie hraníc do Iránu.

 

Keď ma na colnici vidí cilník s ruksakom, volá ma na oskenovanie batožiny. Pohodlne si sadám. Po chvíli mi vravia, nech prejdem kontrolou a výjdem von.. Po čase im to nedá a pýtajú sa, na čo čakám. Po vysvetlení môžem ísť späť donútra, kupujú mi čaj a koláčik.

 

 

Pod britvou v Jolfe

Pretočil som hodinky o pol hodinu dozadu, prekročil hranicu a taxikári sa predbiehali s lákavými ponukami. Jedna lepšia ako druhá. Aj keď som odišiel 300 metrov po ceste, jeden prišiel na aute a stále sa niečo pýtal. Po čase som mu už ani neodpovedal a stále hustil. Po chvíli som zobral ruksak a posunul sa o 10 metrov ďalej. Pár sekúnd stál a potom opäť. Po minúte mlčania, keď som naznačil, že sa opäť posuniem, pochopil a odišiel. Za takmer hodinu hranicu smerom do Iránu neprešlo žiadne auto, kamióny išli iba na odpočívadlo. Na trávniku pri motoreste staviam stan, dokonca pri občasnom rachote kamiónov podarilo zaspať.

Ráno odchádzam zo stráženej zóny. Prekvapujúco mi taxikári dávajú celkom pokoj. Snažím sa stopovať. Aj tých pár áut, ktoré za hodinu idú, ak zastavia, žiadajú za jazdu peniaze. Prichádza auto a šofér vraví, že ma vezme. Dvakrát sa ho pýtam, či sa niečo platí. Z toho, čo gestikuluje rozumiem, nech sadnem, je to v pohode. Od zeleného Arménska, na južnej strane Arménskej vysočiny, je polopúšť. Sucho. Scenériu dotvárajú trojfarebné kuželové kopce, ktoré ako keby niekto hraním na pieskovisku postavil. Boli veľké niekoľko desiatoch metrov. Po príchode do Jolfy šofér žiada peniaze. Aj keď to podľa domácich žiadal iba za cenu jedného človeka a nie za celý taxík, išlo mi o princíp. Po dlhom dohadovaní mu dávam polovicu.

V Jolfe som celkom skoro. Taxikári vravia, že autobusy neexistujú. Oni sú podporovaní vládou za dobré ceny. Stačí, kým sa taxík zaplní. Veru, necelých 150 kilometrov do Tabrizu za menej ako 4 eurá, nie je zlá cena. Pri prechádzke mestom objavujem oveľa lacnejší vlak, ktorý ide dvakrát tak dlho a ide iba o pol štvrtej poobede. Kráčam ulicami, taxíky trúbia, vidím holičstvo. Už mesiac som sa neholil. Vonku začína teplo ako v pekle, nastal správny čas. Najprv strojčekom skrátil a potom ma namachlil penou ako jahody šlahačkou. Britva len tak kĺzala. Chcem platiť. „To je dobre," hovorí. Po prečítaní sprievodcu viem o pravidle, že vraj niekedy sa musí človek trikrát pýtať až kým mu dovolia zaplatiť. Trikrát sa pýtam, trikrát ďakuje a venuje mi pozdrav a znamenie, že mám ísť.

 

Tento článok je rýchlym prepisom denníka počas cestovania. Nakoľko cestujem a neviem kedy sa k úprave dostanem, rozhodol som sa ho publikovať v tejto podobe. V budúcnosti plánujem texty upraviť gramaticky, pridať historické informácie i ďalšie dáta z poznámok, ktoré som zatiaľ nespracoval. Budem vďačný za akékoľvek názory, komentáre a kritiku. Ak nájdete nejakú nepresnosť, prosím, dajte mi vedieť... Ďakujem!

Mená ľudí, ktorých som stretol v Iráne a Uzbekistane budú v článkoch pre ich bezpečnosť nahradené troma bodkami... Stretávanie cudzincov alebo hostenie je v týchto krajinách zakázané, alebo nie celkom v poriadku.

Viac o ceste sa dočítate v prvom článku zo série na tomto blogu, na mojej webstránke a fotografie najdete na: http://picasaweb.google.com/michal.knitl

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?