Život a sebareflexia

Autor: Michal Knitl | 13.10.2011 o 9:55 | (upravené 16.10.2011 o 17:44) Karma článku: 6,72 | Prečítané:  2017x

Veľa ľudí o tom asi často nerozmýšla, ale určite sa každý z nás aspoň raz zamyslel nad otázkou: „Prečo tu vlastne som?“ Najvia som sa zamýšlal asi po ukončení univerzity, keď som nevedel, čo robiť, až som sa opýtal sám seba: „čo viem robiť najlepšie?,“ a stal som sa snowboardovým inštruktorom. Už cez zimu som cítil potrebu doslova vypadnúť z Európy a so šťastím som sa dostal do Uruguaja... Počas následného cestovania ma otázka života tiež neraz pristihla. No odpoveď nie a nie príjsť. Možno hlavným problémom je to, že ani sám neviem, čo by som chcel v živote robiť. Niekedy sa cítim, že iba utekám. Teraz som opäť na cestách, lebo doma som si prácu a niečo na stálo nevedel predstaviť. Odchod však už nebol s takým nadšením a entuziazmom ako pred Južnou Amerikou, ale skôr v zmysle: „teším sa, no hlavné je, že sa hýbem a niekam idem ako skutočná destinácia.“ Úplne by sedel výrok: „Aj cesta môže byť cieľ.“ Cestovať však bez zmyslu tiež po čase omrzí. To sa našťastie ešte nestalo, i keď niekedy počas dvojtýždňovej túry, keď som bol riadne unavený, hlavou mi behala myšlienka o skorom návrate domov. Len keď sa nad tým zamyslím, čo doma? Zase by som sa iba naháňal s knihou, pripravoval druhú, prezentoval, robil inštruktora. Doska pod nohami mi už však ani tak nechýba, v horách a na ľadovci som už od augusta a teplo ma začína lákať viac... Aj keď Vianoce opäť mimo....

Celkovo si myslím, že ľudia sa v živote iba naháňajú, naháňajú a zbytočne stresujú. Ešte to a to, tam to som nestihol, s ním som sa chcel stretnúť... Všetko sa istotne nedá...

Viem, že som idealista, niekedy poriadne tvrdohlavý a niekedy, keď niečo chcem, tak idem do toho priamo a neustúpim ani keby neviem čo, no aj v tomto zmysle sa mi zdá, že sa pomaličky mením. Možno som niekedy aj náročný na priateľov. Ak áno, prosím, povedzte mi to! Radšej budem počuť tvrdú pravdu ako žiť v nevedomosti! Však kritika môže zmeniť veci k lepšiemu!

Isto viem o veciach, v ktorých by som sa chcel zlepšiť. Niektoré už roky odkladám, iné iba časom pribúdajú. Snáď aj tento článok mi pomôže si toho viac uvedomiť.

Reč - najviac zo všetkého by som mal začať robiť niečo so zajakávaním. Od malička som to neriešil. Návštevu logopédov a psychológov aj počas strednej školy som bral viac ako uliatie sa zo školy ako že by som išiel a chcel niečo spraviť. Posledné dva roky som si vravel, že budem doma krátko a to chce niečo dlhodobé. A teraz som opäť na cestách. Možno mám aj trochu strach, čo by to so mnou urobilo. No zdá sa mi, že nie je normálne, aby som nebol schopný vytočiť číslo a urobiť aj takú banalitu, ako objednať si kurt na squash. Teda schopný toho som, ale doposiaľ som vždy požiadal niekoho na okolí, či by to mohol spraviť. Telefonovať s kamarátmi nie je problém, avšak ak som toho človeka predtým v živote nevedel a aj keď vie o mojom probléme, niekedy to ide fakt veľmi pomaly.... To by som si potom možno aj prácu našiel, ak by som ju začal hľadať... Keď si vezmem, ešte v živote som nebol na normálnom pracovnom pohovore... To by sa tiež zišlo vyskúšať!... Spôsobov a metód na prácu s rečou je niekoľko... Regresná terapia, rôzne cvičenia... Už vážne by som mohol začať s tým niečo robiť...

Sebadôvera a sila osobnosti. Dve vlastnosti, ktoré s rečou veľmi súvisia. Nikdy nezabudnem na Jožka z Popradu, ktorý keď mi napísal, vedel som, že ho chcem stretnúť a spoznať. Aj pri stretnutí mi povedal niečo v zmysle, že doktorantské štúdium na Oxforde mu dalo najmä sebadôveru. Ak si človek verí a vie to dobre naformulovať, má dvere všade otvorené. Keď lapá po dychu, ako ja, je to niekedy o dosť ťažšie... S tým súvisí aj zlepšenie vyjadrovania, slovnej zásoby a naučiť sa pýtať správne otázky a viesť rozhovor viac do hĺbky. V tom mám vážne ešte čo robiť...

Správna strava a zdravoveda, teda naučiť sa viac o tom, ako funguje telo a organizmus. Tiež už pred viacerými rokmi som rozmýšľal o kurze prvej pomoci. Duševný rast. Tomu by sa človek mohol venovať aj niekoľko životov. Byť silný, stabilný a kreatívny. Kreativita a jej nápady predsa hýbu svetom.

Ostatné veci, ktoré by som sa chcel naučiť sú oveľa jednoduchšie: variť viac vecí, hrať na gitare, nejaké ázijské bojové umenie, udržovať sa v kondícii a napríklad aj ísť magistrálov cez Slovensko. Normálne veci...

Človek by však mal aj niečo robiť a z niečoho žiť. Spôsob života posledných rokov mi náklady pokrýva, avšak ak by som plánoval rodinu a býval sám, nie u rodičov, nestačilo by to ani z ďaleka. Viem, že mám trochu inú pozíciu ako väčšina. Doma sme na tom dobre a možno aj celé roky by som sa mohol flákať. To však nechcem. Niekedy mám pocit, že ani oddychovať neviem a v kuse ma ženie niečo dopredu. Raz mi vzišla na um hypotetická otázka: „Mám dva tri milióny korún. Kúpim byt alebo pôjdem na 5-10 rokov cestovať a plniť si sny?" Cestovanie v Južnej Amerike i Strednej Ázii, ktoré práve končím, sa dá za 3000 eur za rok, vrátane všetkých nákladov. A čo je 3000 eur u nás? Vôbec nič. Niekedy mám pocit, že najradšej by som na mesiac išiel do džungle za šamanom a pil nápoj, ktorý by mi ukázal novú cestu...

Ľudia sa vraj vo svojej krajine pre niečo narodili... Vraj sme si to vybrali... Ktovie...

Keď je človek chorý, jediné čo chce, je byť zdravý. A keď je zdravý, tak sa ponáhľa... Južanská kultúra má v niečom svoje čaro...

Veľmi obdivujem ľudí, ktorí vedia, čo chcú v živote robiť a idú za tým dlhé roky (lekári, učitelia, vedci) a tiež „klobúk dole" pred niektorými spolužiakmi, ktorí to už v mojom, ba i mladšom veku tak ďaleko dotiahli (ako napr. Miško s knihami...). Rovnako keď som navštívil Miška na Zaježke, takmer som neveril vlastným očiam. Má o niekoľko rokov menej ako ja a sám si prerába kamenný domček a začína to vyzerať ako v rozprávke. Má vlastné políčko, žije svoj sen. Už dlhší čas rozmýšlam, že ak budem staviať dom, postavím si ho sám, vlastnými rukami. Či už hlinený, alebo z iných materiálov, ešte o tom, ako sa stavia, nemám ani potuchy. No bolo by to krásne... Ako za starých časov... Niečo ma do minulosti ťahá. Tento konzum a celá spoločnosť, raz to bude musieť nejako skončiť... Život predkov bol ťažkí a namáhaví, no nemyslím, že ľudia sú dnes viac šťastní. Na druhú stranu, posledné týždne mi blesklo hlavou, že by som si dokonca vedel predstaviť to, čo som predošlé roky odmietal - ostať doma. Síce dom žerie veľa ako sviňa, je však veľký a prostredie a záhrada sú ideálne pre budúcu rodinu...

Kým by som iba toto všetko spravil a chcel sa všetko naučiť, ubehlo by veľa rokov, aj keby som mal čas od rána do večera. Možno najväčším problémom je, že neviem, čo chcem robiť. Teda nedá sa povedať, že neviem, alebo že nič nerobím, ale okolie má isté očakávania. Už pred viac ako rokom sa ma kamaráti pýtali: „Mišo, kedy začneš normálne robiť?"; „Kedy sa zaradíš do systému?" Marečku, Tvoja otázka bola pekne položená. Najradšej by som sa do systému nezaradil, no možno to niekedy bude nutné. Viem len toľko, že najbližší jeden až dva roky to určite nebude. Aj keď si viem predstaviť prácu, ktorá by bola výzvou, bral by som ju hneď všetkými desiatimi. Láka ma práca v treťom sektore, či už doma, alebo na rozvojových či humanitárnych projektoch. Chápem však, že keď sa aj hlásim na projekty, bez praktickej skúsenosti to mám vážne ťažké. Pravdu povedať, nikdy som to reálne nerobil a ktovie, ako by mi to išlo a či by ma to dlhodobo bavilo.

Ďalšou možnosťou je doktorantské štúdium. Už od ukončenia školy nad tým uvažujem, avšak tri roky doma sa mi ostať ešte nechcelo. A ak, skôr by som ho chcel absolvovaťč v zahraničí, na trochu vyššej úrovni. Pár nápadov už aj mám a snáď v nabližších mesiacoch to dám aj na papier... To však súvisí aj so zlepšením angličtiny, ktorú by som veľmi rád dal na vyššiu, odbornú úroveň, s gramatikou a slovnou zásobou ako sa patrí. Gramatiku by som mohol zlepšiť aj v španielčine a naučiť by som sa chcel aj po rusky...

Inšpiráciou by mi mohil byť aj kamaráti a ľudia, ktorých som stretol. Maťko celé roky chodí od zimy do zimy, je lyžiarskym inštruktorom prakticky po celý rok. Alebo jeden Uruguajčan sa staria o domy a vily boháčov po celom svete, keď sú na dovolenke... Jeden Slovák tiež odišiel do pralesa v Ekvádore... Možností, či už normálnych, alebo alternatívnych, je veľmi veľa. Stačí si len vybrať. A verte, že tá možnosť tu je. Zdá sa mi choré 5 dní v týždni sedieť v kancelárii veľkej firmy, kde Vás žmýkajú čo to dá, cez víkend si vyraziť do mesta, v nedeľu sa z toho spamätávať a potom opäť dookola. To pre mňa vážne nie je. Ešte spomeniem jedného chalana, ktorého práca je úžasná - zbiera ľudové tance a tradície z rôznych kútov sveta a potom ich reprodukuje (spolu s ľuďmi z inštitútu v Poľsku, kde pracuje). Dalo by sa tiež ísť z Rainbow na Rainbow, z farmy na farmu (woof a podobne), z gauču na gauč (couchsurfing), alebo byť misionárom.... alebo len tak cestovať či kúpiť, postaviť alebo stopovať lode a plaviť sa okolo sveta (ako chalani z knihy „Idioti na plavbe kolem sveta").

Nemám rád, keď mi niekto hovorí, čo mám robiť a rovnako ani ja preto ľuďom nevravím, čo by som možno aj niekedy povedať mal. Keď som na niekoľkodňovej túre s niekym, s kým som predtým na túre nebol a jeho tempo alebo štýl mi nevyhovuje, je kľudne možné, že po pár dňoch to vo mne buchne a potom sa to už ťažko zmení. Kľudne poviem, že je čas na rozdelenie, čo však nie každý pochopí. Niekoho naháňať, alebo prosiť, aby išiel rýchlejšie, to nie je môj štýl. Samozrejme, do istej miery to nie je problém, avšak niekedy, čo je moc, to je moc... Byť trochu viac flexibilný, kolektívny a schopný kompromisov by mi tiež neuškodilo.

Tento článok som chystal napísať už roky. Každým mesiacom by bol napísaný úplne iným štýlom. Kým v minulosti by som rozoberal skôr, kam sa ponáhľame a prečo iba pracujeme, skôr som chcel poukázať na to, ako rozmýšľam a aj sám si v tom trochu urobiť poriadok. Urobiť zoznam ako by som sa chcel zmeniť, čo by som chcel robiť a pohľad na život. Tieto riadky píšem v Khorogu, Tadžikistane. O pár minút budem žiadať o víza do krajiny, kde mám kamaráta a málo ľudí by sa tam išlo vybrať.... Neviem prečo, ale mňa to tam láka. Som zvedavý, ako tam ľudia žijú, no rozhodne sa nechystám tam voľne pohybovať... Počas jednej z posledných túr mi blesklo hlavou, že ešte pred cestou tam by som mal tento článok dať dokopy.. Však to odkladám celé roky...

Pár poznámok pod čiaru:

- Jedným z mojich snov je pracovať v čokoládovni. Po príchode domov isto napíšem mail Figaru, či by ma na pár týždňov nezobrali. Alebo aspoň keby urobili súťaž v jej jedení.. Rád by som sa zapojil :)

- Osobná poznámka asi z januára 2010: Čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac neviem nad čím rozmýšľam.. Prečo sa už dnes nezbalím a nevypadnem...

- Veľa pre mňa urobí prvý dojem. Z každého niečo vyžaruje a aj to, ako plynulo sa mi s človekom rozpráva, závisí aj od pocitu dôvery a jeho záujmu. Ak na mňa niekto nalieha, či čaká rýchlu odpoveď, často to ide ešte pomalšie. Dá sa povedať, že prezentácie, ktoré som poslednou dobou robil, mi vážne pomohli odbúrať strach postaviť sa pred ľudí a niečo im povedať. Iba viem, že to bude chvíľu trvať...

 

Dodatok 16.10.2011:

- viac dopriat sebe i priatelom... asi som v mladosti pozeral vela kacerova a sa mi pacilo skakanie z mostika.... inymi slovami... niekedy asi az prilis setrim, čo trošku zmeniť....

- zlepšiť písanie.. už teraz viem, že zo strednej ázie tiež niečo napíšem a určite chcem viac čítať a aj si trošku preštudovať, ako písať zaujímavejšie a pútavejšie....

prosím, ak viete o niečom, čo by mi mohlo pomôcť (napr. kniha o niečom, kontaky na problém s rečou...), alebo ak ma poznáte a ešte viete o niečom, čo si možno neuvedomujem a mal by som vedieť, prosím, napíšte mi! :) ďakujem!!!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?