Kazbegi a navrat do Tbilisi (8)

Autor: Michal Knitl | 25.7.2011 o 13:53 | Karma článku: 2,24 | Prečítané:  612x

Z vlaku vystupujem na stanici Didube, odkiaľ chodia maršrutky do Kazbegi. Prichádzam tesne pred siedmou, v dobe, keď by mala prvá ísť. Sezóna ešte nie je, dozvedám sa, že prvá pôjde za 15 lari o hodinu. Oproti cene 8 lari z minulej sezóny sa mi to znalo prehnané. Šofér chcel silou mocou aby som si nastúpil, dvakrát otváral zadné dvere, aby som si naložil ruksak, ale nevedel som na čo. V maršrutke ešte nikto nebol, samého by ma isto neviezol a stál tak, že zo všetkých strán bol zablokovaný autami. Hotový cirkus začal o 7:45. Zo stanice metra a vlaku išli traja ľudia s veľkými ruksakmi. Keď to niekto uvidel šofér, v momente k nim aj s pomocníkom bežali. Ako o život. Ja som sa pridal tiež. Išli tiež do Kazbegi a už mali dohodnutú maršrutku za 10 lari. Bola to normálna linka a stála na mieste, kde aj mala. Iba pred chvíľou ju museli zaparkovať. Síce išla o hodinu neskôr, v pohode sme počkali. Bola plná.

Po troch hodinách jazdy po starej ruskej vojenskej ceste sa dostávame do Kazbegi. Izrealci idú s miestnym frajerom, ktorý ako správny biznisman, nastúpil do autobusu kilometer pred konečnou a dal im prečítať referencie z návštevnej knihy z ich rodnom jazyku.

Stúpam dedinou vyššie a vyššie. Začína pršať. Po hodine prichádzam ku Samebe, nádhernému kostolu na kopci. Bolo chladno. v mokrých veciach v kostole ešte viac. Čakám na koniec dažďa, kňaz mi ponúka čaj. Po polhodine prichádza a vraví, že im zohrievanie vody príliš nejde, že by to trvalo veľmi dlho. Staviam stan pri kríkoch na kúke pri kostole, v závetrí. Ráno vykúkam jedným očkom a pozorujem, či je vidno Kazbegi, druhý najvyšší vrch Gruzínska. Oblačnosť sa na chvíľu rozťahuje, na hodinku je vidno v plnej kráse. počas dňa sa hrám na fotografa. Idem na protiľahlý kopec. Dve hodiny márne čakám na ďalšie "okno" v oblohe. Šliapať zo základného tábora, na meteorologickú stanicu, sa mi nechcelo. Keď ma vidí šofér predraženého autobusu z predošlého dňa, hneď trúbi. So šoférom regulérneho autobusu sa na tom iba smejeme. Viac smiechu nám spôsobí aj Ukrajinec, ktorý práve prekročil rusko-ukrajinskú hranicu, ktorá, ako som myslel, je uzavretá. Možno iba pre cudzincov a ľudí zo západu, pomyslím si. Domáci frajer sa okolo neho točí, snaží sa vymámiť dokáty. Keď vidí, že z toho nič nebude, ukazuje mu aspoň miesto, kde predávajú chlieb. "Ďakujem, ale mám svoj čierny chlieb z Ukrajiny, ktorý som si priniesol," zaklincováva stretnutie a všetci dookola sa iba smejeme.

 

 

Navrat do Tbilisi

Po návrate do Tbilisi stretávam našu Ivku z Bystrice. Už nejaký ten piatok pôsobí v Tbilisi na práci s rómskou komunitou. V celkom Gruzínsku žije iba okolo 700 Rómov, a keďže aj veľa domácich je chudobných, o veľkej separácii ako ju poznáme u nás sa nemôže hovoriť.

Bol som v správny čas na správnom mieste. Ivka práve organizovala prvý rómsky festival. Prišli ľudia z dvoch dedín, v ktorých je komunita rómov najväčšia. Prekvapoilo ma, že medzi sebou hovorili po rusky. Strácajú svoje tradície, kultúru, proti čomu Ivka bojuje.

Pred začiatkom pršalo ako z krhle, ako na zázrak, presne na minútu sa vyčasilo. Prostredie etnografického múzea, ktorých je svojho druhu vraj iba niekoľko na svete, bolo nádherné. Z každého kúta krajiny priniesli tradičný dom a ľudia si ich môžu pozrieť. Až na veže Svaneti, ktorá je vidno iba z diaľky, nedá sa k nej dostať a symbolizuje izolovanosť tohto regiónu od okolitého sveta....

Rómovia hrali, tancovali, spievali, farbami to len tak hýrilo. Boli veľmi milí a na niektorých bolo vidno, ako si Ivku vážia a považujú ju "za svoju". Nádherná akcia.

 

Ani neviem ako, ale aj s ďalšími dvoma náhodne cestujúcimi Slovákmi sme sa dostali na akciu "expatov", ľudí zo zahraničia, ktorí dlhodobo žijú v Gruzínsku. Sadli sme za stôl a pred nami boli misy plné kinkali. Najprv som nechápal, z ktorej misy zobrať. Až neskôr mi vysvetlili, že je to cestovina plnená buď zemiakmi, mäsom alebo syrom v tvare detského karfiolu, pričom časť, za ktorú sa drží, sa neje, ale dáva na iný tanier. Ešte, že som si nezobral odtiaľ... Každý mal svoj papierik, do ktorého si zaznamenával, koľko kinkali zjedol. Mal som iba dve či tri. Nebol som hladný. No keď mi hovorili o číslach cez 15 alebo 20, klobúk dole. Iste budú mať čo robiť v nasledujúcich dňoch na záchode.

 

V meste bolo tak v pohode, že ani ísť sa mi veľmi nechcelo. Jedného dňa som sa vybral pozrieť sochu "Matky Gruzínska", no skončil som pri televíznej veži. Krásna príroda len pár metrov od centra. Pri chodníku vidím cestujčku do lesa. pozriem trošku prírody, pomyslím si. Po chvíli stretávam mamičky s deťmi oslavujúce jedenáste narodeniny. Hneď ma volajú, výborné medové rezy mi do ruky dávajú.

 

Večer idem do divadla. Vari prvýkrát do reálneho divadla pod strechou a nie na ulici či v podpalubí. Je síce bábkové, no klobúk dole pred kreativitou pána menom Rezo Gabriadze a hre the battle of stalingrad. (že hra bola v gruzínčine s ruskými titulkami+ bábkový orloj pred predstavením...)

 

 

Tento článok je rýchlym prepisom denníka počas cestovania. Nakoľko cestujem a neviem kedy sa k úprave dostanem, rozhodol som sa ho publikovať v tejto podobe. V budúcnosti plánujem texty upraviť gramaticky, pridať historické informácie i ďalšie dáta z poznámok, ktoré som zatiaľ nespracoval. Budem vďačný za akékoľvek názory, komentáre a kritiku. Ak nájdete nejakú nepresnosť, prosím, dajte mi vedieť... Ďakujem!

Mená ľudí, ktorých som stretol v Iráne a Uzbekistane budú v článkoch pre ich bezpečnosť nahradené troma bodkami... Stretávanie cudzincov alebo hostenie je v týchto krajinách zakázané, alebo nie celkom v poriadku.

Viac o ceste sa dočítate v prvom článku zo série na tomto blogu, na mojej webstránke a snáď čoskoro nájdete aj fotografie z ciest na picase.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?