Cestou späť do Gorisu sa dívam na nádherné zelené údolia a ďakujem za také krásne stretnutie. Začína ma mrzieť, že som ešte neostal, najmä, keď si uvedomujem, že víza do Iránu mám iba na 30 dní, a tak by bolo najlepšie prekročiť hranicu až na ďalšíc deň, druhého júna, aby mi potom na hranici s Turkmenistanom o mesiac nechýbal jeden deň platnosti. pokračovanie článku
Veľa ľudí o tom asi často nerozmýšla, ale určite sa každý z nás aspoň raz zamyslel nad otázkou: „Prečo tu vlastne som?“ Najvia som sa zamýšlal asi po ukončení univerzity, keď som nevedel, čo robiť, až som sa opýtal sám seba: „čo viem robiť najlepšie?,“ a stal som sa snowboardovým inštruktorom. Už cez zimu som cítil potrebu doslova vypadnúť z Európy a so šťastím som sa dostal do Uruguaja... Počas následného cestovania ma otázka života tiež neraz pristihla. No odpoveď nie a nie príjsť. Možno hlavným problémom je to, že ani sám neviem, čo by som chcel v živote robiť. Niekedy sa cítim, že iba utekám. Teraz som opäť na cestách, lebo doma som si prácu a niečo na stálo nevedel predstaviť. Odchod však už nebol s takým nadšením a entuziazmom ako pred Južnou Amerikou, ale skôr v zmysle: „teším sa, no hlavné je, že sa hýbem a niekam idem ako skutočná destinácia.“ Úplne by sedel výrok: „Aj cesta môže byť cieľ.“ Cestovať však bez zmyslu tiež po čase omrzí. To sa našťastie ešte nestalo, i keď niekedy počas dvojtýždňovej túry, keď som bol riadne unavený, hlavou mi behala myšlienka o skorom návrate domov. Len keď sa nad tým zamyslím, čo doma? Zase by som sa iba naháňal s knihou, pripravoval druhú, prezentoval, robil inštruktora. Doska pod nohami mi už však ani tak nechýba, v horách a na ľadovci som už od augusta a teplo ma začína lákať viac... Aj keď Vianoce opäť mimo.... pokračovanie článku
Arménsko. Cez 8000 rokov ovládali a žili na celom území Arménska, Azerbajdžanu i Turecka. Začiatkom 20. Storočia, po tisícročnom súžití s Turkami, začali byť vytláčaní a Turecko využilo 1. Svetovú vojnu, ktorá v regióne vôbec nebola a pozabíjala vyše jedného milióna Arméncov na celom území Turecka. Ďalšie milióny vyhnala do okolitých krajín a na výhod od araratu, do údolia, kde podľa Noemovej archy Armínci prišli, na miesto, kde je dnes Yerevan. Arménsko zaberá o tretinu menej územia ako Slovensko. Má 3 milióny obyvateľov, z ktorých 2 milióny žijú v Yerevane. Ďalších 9 miliónov žije v zahraničí. Prácu zohnať je extrémne ťažké. Ľudia väčšinou odchádzajú za prácou do Ruska. Vzájomné vzťahy s Tureckom sú stále na bode mrazu. Turci genocídu popierajú, ba podľa domácich prepísali vlastné archívy tak, že Arménci začali vraždiť. Niektoré európske krajiny genocídu uznali, no napríklad USA, pre svoje vojenské základne na území Turecka, zatiaľ nie. Hranica medzi krajinami je uzavretá, pri ďalšej návšteve východného Turecka určite navštívim Ani, kedysi hlavné mesto Arménska, dnes už iba holé ruiny zarastené divokou prírodou. pokračovanie článku
Z vlaku vystupujem na stanici Didube, odkiaľ chodia maršrutky do Kazbegi. Prichádzam tesne pred siedmou, v dobe, keď by mala prvá ísť. Sezóna ešte nie je, dozvedám sa, že prvá pôjde za 15 lari o hodinu. Oproti cene 8 lari z minulej sezóny sa mi to znalo prehnané. Šofér chcel silou mocou aby som si nastúpil, dvakrát otváral zadné dvere, aby som si naložil ruksak, ale nevedel som na čo. V maršrutke ešte nikto nebol, samého by ma isto neviezol a stál tak, že zo všetkých strán bol zablokovaný autami. Hotový cirkus začal o 7:45. Zo stanice metra a vlaku išli traja ľudia s veľkými ruksakmi. Keď to niekto uvidel šofér, v momente k nim aj s pomocníkom bežali. Ako o život. Ja som sa pridal tiež. Išli tiež do Kazbegi a už mali dohodnutú maršrutku za 10 lari. Bola to normálna linka a stála na mieste, kde aj mala. Iba pred chvíľou ju museli zaparkovať. Síce išla o hodinu neskôr, v pohode sme počkali. Bola plná. pokračovanie článku
Uplynulo dlhých 21 mesiacov a 12 dní od návratu z Južnej Ameriky, kým som sa opäť vybral na cesty. Nedá sa povedať, že by som leňošil. Po návrate, plný entuziazmu a pozitívnej energie, som spoznával krásy Slovenska. Prechod Malej Fatry, Kriváň, Slávkovský štít v lete i v zime, Belianske Tatry, ba začal som sa aj viac zaujímať o naše tradície. Po dlhej dobe v zahraničí si človek po návrate uvedomí čaro folklóru, ktorý máme doma. pokračovanie článku
Ako sa stať inštruktorom? Kde si urobiť kurz? Koľko v práci platia? Aké sú podmienky? Za posledné roky sa ma to viac kamarátov pýtalo... Pokúsim sa napísať také zhrnutie užitočných informácii. V prvom rade už dopredu hovorím, že v dnešnej dobe na Slovensku je práca inštruktora skôr aktívnym vyplnením voľného času, zábavou, ale rozhodne sa z toho nedá ušetriť na zvyšok roka. Pokiaľ nemáš vlastnú lyžiarsku a snowboardovú školu... pokračovanie článku
Ako zistiť, ktorú nohu mám mať prednú? Ako nastaviť viazanie? Ako padať aby som sa nedolámal? Aký je základný postoj pri snowboardovaní? Na tieto otázky odpovedá tento článok... pokračovanie článku
Ako si kúpiť správny snowboard, viazanie, topánky.... ? Tu je pár tipov... pokračovanie článku
Kedysi na strednej škole chcela po nás fyzikárka pri odpovedi počuť 5 rozumných slov. Ak boli dobré, mal človek jednotku, aj zlé, tak päťku. Veľa ľudí sa trápi s urobením oblúku celé dni, aj mne to trvalo tri dni, kým som sa to pred rokmi naučil. A pritom stačí tak málo. Začnime, že stojíme na zadnej hrane. Dáme váhu na prednú nohu, keď ideme rovno dole vymeníme hranu a potom sledujeme rameno a dokončíme oblúk... Ako sa ale k tomu dostať? pokračovanie článku
Snowboardujem desať rokov, treťiu sezónu pôsobím ako snowboardový inštruktor. Rád by som sa podelil s postrehmi a chybami, ktoré ľudia pri snowboardingu robia a taktiež, ako ich odstrániť. pokračovanie článku
Za dva dni som klesol z výšky 6 088 do 140 metrov. Mesto Rurrenabaque, 420 kilometrov od La Paz, 18 hodín cesty autobusom po ceste zo spevnenej hliny s roklinami, kde mi občas, keď išlo auto oproti, nebolo všetko jedno. Po príchode som navštívil kanceláriu komunity. Povedali, že sa môžem ísť pozrieť, len musím počkať na loď. Večer jednu Amalie so šťastím našla a ešte pred západom slnka sme prišli motorovým člnom do komunity. Miesto ako v raji. Plantáže všetkých tropických plodov lemujú chodník prichádzajúci k Lucianovi, vedúcemu turizmu v komunite. Veľká to rodina. Má cez päťdesiat rokov, dvanásť detí a plno vnúčat pobehujúcich pred domom. Také milé a zlaté deti, výborná večera a dlhý spánok v chatke. Začal som chápať, o čom Walter hovoril.... (úryvok z knižky) pokračovanie článku
Huayana Potosi! Kráska, jedna zo šesťtisícoviek, ktorá sa vzpína nad La Paz. Počas prvého dňa sme vyšli do výškového tábora Campo Baso Alto vo výške 5 130 metrov. Na ľadovci pri horskej chate sme vyskúšali mačky a výstroj. Večeru sme mali tak skoro, že sme ani netušili, kam to máme dávať. Vypil som vyše litra kokového čaju. Už o šiestej večer sme išli spať. Prvé noci vo vysokých nadmorských výškach sú skôr o prebdení, ako o spánku. Náš hlavný vodca Juan Jose bol úplne v pohode, nikam sa neponáhľal. Vstávali sme o pol tretej. O hodinu neskôr ako ostatní. Ešte za tmy sme pomaly začali stúpať... (úryvok z knižky) pokračovanie článku
Free Hugs, Abrazos Gratis, alebo po slovensky Objatia zadarmo. Podujatie, počas ktorého sa ľudia pohybujú po uliciach a námestiach malých i veľkých miest s tabuľkou s nápisom "Objatie zadarmo" v rôznych jazykoch a objímajú známych i neznámych. Malých i veľkých, všetkých bez rozdielu. Tento piatok bude už po niekoľkýkrát v Bratislave, pričom tentokrát asi najväčšie svojho rozsahu na Slovensku. pokračovanie článku
Tento majestátny vrchol s výškou 6 372 metrov je najvyšším vrchom na trase medzi Cuzcom a Puerto Maldonadom v peruánskej Amazónii pri bolívijských hraniciach. Autobusom sme sa skoro ráno presunuli do dedinky Tinqui. Posilnení párom zemiačikov, na ktorých sme si pochutnali u kuchárky pri hlavnej ceste, sme vyrazili k horám. Obloha zamračená, čierne mračná sa zbiehali k horám. Až za jemného šera sme prišli k horúcim prameňom, nášmu prvému miestu na stanovanie. Horúce pramene boli úžasné. Vymurovaný bazén so 40 až 50 stupňovou vodou. Ako v raji.... (úryvok z knižky) pokračovanie článku
Sucre, konštitučné hlavné mesto Bolívie. Pokojné mesto s nádherným koloniálnym centrom. Zvlnený terén a malé kopčeky posiate domčekmi ma očarili už pred príchodom do centra. V meste je výborné múzeum etnografie a folklóru s karnevalovými maskami, múzeum textilu s tradičnými kobercami z Tarabuca, no hlavne príjemná atmosféra. Fotografie a história ľudí z kmeňa Uru Chipayas žijúcich v okrúhlych hlinených domoch, ktoré ich chránili pred vetrom v dobe pred Inkami, boli fascinujúce.
V Sucre bolo v priebehu niekoľkých dní čo obdivovať. Jedného dňa som išiel okolo školy. Deti sa hrali vonku na chodníku. Trošku som nakukol a najbližšiu hodinu som sa von nedostal. Deti ma obkľúčili. Niektoré sa trochu hanbili, ale zvedavosť a možnosť byť na fotke zvíťazila. Usmievali sa od ucha k uchu. Na dvore sa školská kapela pripravovala na oslavy mesta. Hudobná výchova, akú by sme im aj na Slovensku mohli závidieť.... (úryvok z knižky) pokračovanie článku
Po dvadsaťdvahodinovom presune autobusom a vlakom som prišiel do Uyuni v Bolívii. Mestečko plné hostelov a stoviek agentúr, ktoré ponúkajú ten istý produkt, soľnú púšť Salar de Uyuni. Pridávam sa do jedinej štvordennej skupiny s dvoma Austrálčankami a Novozélanďanom Rhysom. Po cintoríne zhrdzavených vlakov, ktoré neobíde žiadny turista, sme prišli na najväčšiu soľnú púšť na svete s rozlohou cez 10 582 kilometrov štvorcových. Prvý deň sme ukončili v dedinke Coqueza, ktorá leží na severe soľnej púšte, na mieste, kde sa týči vulkán Tunupa s výškou 5 432 metrov. Južný poloblúk jeho krátera je viditeľne nižší. Dosahuje výšku 5 100 metrov. Miesto a výstup, pre ktorý sme si zvolili o deň dlhší zájazd. Večer pred výstupom stúpame s Rhysom k vyhliadke a aspoň mierne pripravujeme telo na zajtrajší výstup do výšin, v akých sme sa dovtedy nikdy nepohybovali. Pridáva sa k nám David z Holandska. Po niekoľkých mesiacoch cestovania po Južnej Amerike mu začal chýbať bicykel, a tak si jeden kúpil.... (úryvok z knižky) pokračovanie článku
Po pár dňoch som sa presunul cez Tucumán do Tafi del Valle na začiatku náhornej plošiny. Nachádza sa
vo výške 2 000 metrov nad morom. Kopec v blízkosti priam volal na prebádanie. Stáda ovečiek, kozičiek a koní pobehovali po širokých náhorných pláňach. Po presune do dedinky Amaicha som navštívil múzeum o Pachamame, „Matke zemi“. Bolo to skôr vybudované námestie z kameňa podľa predstavivosti autora, ako niečo historické. Krásny kaňon so sfarbenými skalami, deväť kilometrov od dedinky, poodhalil čaro tohto kraja.... (úryvok z knižky) pokračovanie článku
Keď som prešiel mostom ponad rieku Paraná, ocitol som sa v Argentíne, v mestečku Posadas. Do Puerta Iguazu, hlavnej brány k majestátnym vodopádom, to bolo iba pár hodín nočným autobusom. Vodopády Iguazu sú uprostred nádhernej prírody. Celý deň bolo čo obdivovať. Voda sa rúti dole množstvom vodopádov. Popod jeden som absolvoval výlet na člne. Ani jedna nitka neostala suchá. V srdci vodopádov je malý ostrovček s výhľadmi a plážou. Ľudia sa kúpu a radujú z pohľadu na vodopády, ktoré ich obkolesujú zo všetkých strán. Po sieti chodníkov by sa dalo prechádzať aj dva dni. Brazílska časť vodopádov je oveľa menšia. Ponúka iba jeden chodník s krásnou vyhliadkou na konci a iný uhol pohľadu...(úryvok z knižky) pokračovanie článku
Večer dvadsiateho decembra bola vianočná couchsurfingová oslava s takmer všetkými kamarátmi. Nechať si ujsť takéto stretnutie by bol hriech. Marcel, Jen, Alejandra, Gonzalo, Guille, Ceci, Gabriela, Guru, Mariana, Florencia Parma, také krásne všetkých vidieť! Navštívil som aj mládež v Casa Joven a deti vo Volpe. V oboch bola predvianočná atmosféra a deťúrencom rozdávali darčeky. Keď sa dvere oboch deň pred Vianocami zatvárali a deti odchádzali, slzám som sa neubránil. Človek si ani neuvedomí, ako čas plynie. Traja chalani do centra už viac nechodia. Leo čaká s priateľkou dieťa, Santiaga videli počas školy na pláži, na školu sa vykašlal, čo znamenalo aj vyhodenie z Casa Joven. A Eduardo, také malé šidlo, ktorý stále vymýšľal a pred vyhodením mal už počas môjho pôsobenia, začal chodiť do celodennej školy.... (úryvok z knižky) pokračovanie článku
Po viac než dvoch rokoch, keď som uvítací mail, ktorý ako jediný slovenský ambasádor na couchsurfingu posielam, na stránku blogu pridal, by som rád pridal menší update. Obsahuje pár nových rád, tipov a je určený najmä Vám, ľudom čítajúcim blog, aby ste sa o stránke a o CouchSurfingu, s pomocou ktorého môžete spoznávať super ľudí doma i v zahraničí, dozvedeli čo najviac. pokračovanie článku
K začínajúcemu 18. ročníku medzinárodného knižného veľtrhu Bibliotéka by som Vrád napísal o tom, ako som napísal knihu. Počas jedného z posledných júnových dní som si prišiel do tlačiarne po prvých 500 kusov cestopisu, ktorý som takmer rok dával dokopy. Od prvých písmen až po konečné PDFko. pokračovanie článku
Veľa ľudí sa ma pýtalo, aký obraz si si to prieniesol... Ako si ho mesiac niesol... Tak, tu je jeho ukážka... Viac než dva mesiace od prvého momentu, keď som ho videl, si na mňa počkal.. :) Je krásny.. Jeden z mála obrazov, ktoré sa mi kedy páčili... Kúpený v galérii v La Paz od maliara s menom Johnny C., ktorá je neďaleko kostola San Francisco, pravdepodobne na ulici Sagarmaga, v spodnej časti po ľavej strane (ak človek ide od kostola smerom hore). Je tam niečo ako obchodný dom, galéria je na poschodí... pokračovanie článku
...Izabela ma ráno zobrala ku vstupnej bráne parku tak skoro, že tam zatiaľ nebola žiadna kontrola. Pekne som ušetril. Začal som sa približovať k majestátnym horám. Na prvý deň som si naložil riadnu dávku. Od vstupu až po Campamento Guardes priamo pri ľadovci Grey. Po dvoch hodinách stretávam Sebastiana z Kanady,s ktorým som šliapal predchádzajúci týždeň v Národnom parku Los Glaciares. Počasie si nevedel vynachváliť. Príjemných 20 až 25 stupňov, slniečko svietilo. V ruksaku som mal jedla vari na 10 dní. Oficiálne bol veľký okruh uzavretý. Na druhý deň som sa išiel pozrieť trošku ďalej v smere okruhu, až po bod, pokiaľ sa dá ísť. Po jedenástich hodinách šliapania v prvý deň som potreboval oddych.
Uzávera nebola kvôli snehu, ktorého síce bolo v sedle neúrekom, ale kvôli jednému žľabu, v ktorom ešte
nenamontovali reťaze. Ísť na lane s plným ruksakom nie je žiadne potešenie.... (úryvok z knižky) pokračovanie článku
Nasledujúce dva dni som strávil na cestách. Presun do Cochrane, stanovanie v borovicovom lese nad mestečkom a neskôr príchod do Villa O’Higgins, poslednej dediny na Carretere Austral. Ešte pred pár rokmi to bol takmer koniec sveta, no dnes tu už po piatu sezónu premáva loď cez jazero rovnakého mena a umožňuje prejsť do argentínskeho Národného parku Los Glaciares. Prvého novembra išla prvá loď letnej sezóny. Zmeškať ju, by znamenalo ďalší týždeň čakania. Jazero krásnej tyrkysovej ľadovcovej farby nenecháva nikoho na pochybách ako vzniklo. Na palube boli piati Austrálčania a 10 až 15 domácich. Tí bývajú roztrúsení okolo jazera. Jedna rodina na jednom brehu, druhá na ďalšom. Predchádzajúcu nedeľu išli do mesta na komunálne voľby. Trvalo 5 dní, kým sa vietor utíšil, aby ich loď priviezla domov. Keď sme ráno nasadli na loď, stále bez povolenia na plavbu, brali to v pohode. Vedeli, že veľa robiť nemôžu....... pokračovanie článku
Thomas, alebo Mateo, ako ho tu kamaráti volajú, má 58 rokov. Narodil sa v Spojených štátoch amerických, ale ešte keď bol malý, celá rodina sa presťahovala do Holandska. Keďže veľa času na internete netrávi, pred príchodom som komunikoval s Madokou. Japonkou, ktorá s Mateom žila minulý rok sedem mesiacov.
Po príchode do Raul Marin Balmaceda som išiel ku Mateovým priateľom Meri a Maurovi. Práve deň pred mojim príchodom sa Mateo po týždni vybral pomocou vysielačky komunikovať so svetom a informovali ho,
že prídem. Meri a Mauro pracujú na farme. Na pozemku s rozlohou okolo 1 000 hektárov. Majú 150 oviec, veľký dom, pláž, dve chatky pre turistov a aj malú súkromnú pristávaciu dráhu pre lietadlá. Pred pár rokmi to patrilo Američanovi Tompkinsovi, ktorý vlastní aj Park Pumalín, avšak neskôr to predal inému krajanovi. Kým sme čakali na Matea, Mauro mi o ňom niečo povedal: „Mateo je hipík, ktorý sa zabudol v 70-tych rokoch. Stále žije vo svojej dobe.“ pokračovanie článku
Je septembrové sobotné ráno, kalendárne koniec zimy. Len s ťažkosťami získavam informácie o turistických chodníkoch. Začínam šliapať do Národného parku Hornopirén. Nad mestom sa vypína sopka rovnakého mena. Meria vyše 1 500 metrov a jej vrchol pokrýva sneh. Inštrukcie od dvoch domácich som mal jednoduché: „Treba ísť stále rovno 10 až 18 kilometrov, 5 až 7 hodín ku bránam parku.“ Z dediny som stopol auto na dva kilometre. Míňali sme tabuľu. Ostávalo 12 kilometrov. Po menej ako hodine šliapania ma dobehol Juan. Predbehol ma v meste ešte predtým, ako som stopol auto. Momentálne je na vojenskej službe. Išiel viac behom ako krokom, no pri mne spomalil. Išiel navštíviť svojho otca, ktorý pracuje na farme. Už vyše mesiaca ho nevidel. Dali sme sa do reči. Rozprával o okolí, ako aj o ľadovci, ktorý je vzdialený iba hodinu a pol od jazera v parku. Predstavil mi otca i súrodencov. Veľmi milé stretnutie. Jeho
brat Jaime, budúci sprievodca, išiel akurát s kamarátom na ryby a ukázali mi kúsok cesty ku hlavnému stúpaniu..... (úryvok v knižky) pokračovanie článku
Národný park Vicente Perez Rosales je miestom, kam ma Dennis nalanáril a som mu za to nesmierne vďačný! Niežeby sa mi tam nechcelo, práve naopak. Iba predpoveď hlásila dážď od nasledujúceho poobedia. Našťastie bolo iba zamračené. Ako sme prišli do Petrohue, ktoré sa nachádza priamo v parku a z ktorého idú turistické lode až ku hraniciam Argentíny, stretli sme jedného staršieho Američana z Kalifornie. Prišiel iba na otočku a povedal nám o možnosti ísť malou lodičkou malú okružnú jazdu. Jazero nádherné, vulkán v hmle a oblakoch, ktoré ešte zväčšovali našu túžbu ho vidieť. Na krátky čas sme zazreli kúsok juhozápadnej strany pokrytej prašanom. Nádherný to pocit. Zimné obdobie má niekoľko výhod a potvrdili to aj vodopády, ktoré sú šesť kilometrov po ceste späť. Mali oveľa viac vody, čo im pridalo krásne čaro. Voda sa rútila obrovskou rýchlosťou pomedzi veľké kamene. Množstvo malých vodopádov ústilo do jedného kotla, odkiaľ nabrali spád k ďalšiemu.... (úryvok v publikácie) pokračovanie článku
Raul, Sami, Michael, Sebastian a Paz žijú na lazoch pri dedinke Melipeuco už dva roky. Pochádzajú zo Santiaga de Chile a po dlhé roky túžili odísť. Žiť sebestačne, nezávisle a zároveň urobiť „revolúciu“ v dedine. Po škole a pár rokoch práce si splnili sen. pokračovanie článku
Cez stránku http://helpex.net/ som objavil miestečko pri Melipeucu, kde som domácim dva týždne pomáhal na farme. pokračovanie článku
Tento týždeň sa presunieme o niekoľko stoviek kilometrov južnejšie, do Národného parku Huerquehue, do ktorého som na dva dni zavítal 16.8.2008, v dobe, keď zima vrcholila a turistov takmer žiadnych nebolo... pokračovanie článku
Z Buenos Aires som sa po dlhej ceste autobusom dostal do Mendozy, kde som cez couchsurfing ostal u Gustava. Večer prišiel aj Piotr z Poľska, s ktorým sme si na druhý deň urobili výlet do okolitých kopcov. Po dvoch troch dňoch som prekročil hranice a presunul sa do lyžiarskeho strediska El Colorado v Čile, kde ma čakal Miško, kamarát zo Slovenska. pokračovanie článku
Pár fotiek z Buenos Aires, hlavného mesta Argentíny (jún 2008) pokračovanie článku
Couchsurfer, dobrovolnik, snowboardovy instruktor na Slovensku i v zahranici, cestovatel... Viac informacii na www.michalknitl.com alebo http://www.couchsurfing.org/people/michalknitl/
michalknitl
michal.knitl (na) gmail.com
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
